Nepočujúci počas druhej svetovej vojny

Druhá svetová vojna (1939 – 1945) bola pre nepočujúcich v Európe veľmi ťažkým obdobím. Mnohí čelili nespravodlivému zaobchádzaniu, nebezpečenstvu a zásadným zmenám vo svojom každodennom živote. Tu je prehľad toho, čo sa dialo v rôznych európskych krajinách.

Nemecko a nacistami okupovaná Európa

Nacistická vláda verila, že nepočujúcich ľudí postihuje „dedičná vada“, teda niečo, čo je „chybou“ v rodinách a nedá sa to zmeniť.
Približne 17 000 nepočujúcich ľudí, vrátane detí mladších ako deväť rokov, bolo násilne sterilizovaných, aby nemohli mať deti. Takéto praktiky sa uskutočnili aj v niektorých ďalších európskych krajinách[1][2].
Mnohí nepočujúci židovského pôvodu trpeli najviac. Napríklad z približne 600 nepočujúcich Židov v Berlíne pred vojnou prežilo len 34 ľudí.
Niektorí nepočujúci v Nemecku sa spočiatku pridali k nacistickej strane, no neskôr ich vlastná organizácia, Ríšsky zväz nepočujúcich, bola nacistickými vodcami zrušená [1][2].

Spojené kráľovstvo

Nepočujúci muži a ženy pracovali v továrňach, kde vyrábali dôležité vybavenie, ako náboje a nástroje pre armádu. Ich práca mala veľký význam pre vojnové úsilie [1][3].
Niektorí nepočujúci vstúpili do armády. Harry Ward slúžil v Royal Munster Fusiliers, a Gomer Jones sa stal známym strelcom, aj keď bol nepočujúci a mal len jedno zdravé oko.
Nepočujúci sa však často ocitli v nebezpečenstve, niektorých vojaci zastrelili, pretože nepočuli príkazy, aby zastavili [1][3].
Dôležité podujatia pre nepočujúcich, ako Medzinárodné hry nepočujúcich vo Švédsku (1939), boli kvôli vojne zrušené[3].

Poľsko

Počas Varšavského povstania v roku 1944 bojovala skupina približne 30 nepočujúcich mužov a žien po boku ostatných. Budovali barikády, doručovali správy a pomáhali chrániť mesto.
Po vojne vznikli v mestách ako Łódź, Varšava a Sliezsko skupiny nepočujúcich, ktoré v roku 1946 založili Poľské združenie nepočujúcich. Jeho cieľom bolo podporovať vzdelávanie, sociálne služby a výučbu posunkového jazyka[2].

Holandsko

Z takmer 700 židovských nepočujúcich obyvateľov Amsterdamu sa nikto nevrátil, ich smrť bola obrovskou stratou pre holandskú komunitu nepočujúcich, ktorá po vojne prišla o väčšinu svojich vodcov.
Dnes v Amsterdame stojí pamätník venovaný nepočujúcim, ktorí zahynuli počas vojny.
Po vojne vznikli nové organizácie nepočujúcich, ktoré pomáhali s vzdelaním a hľadaním práce [2].

Ďalšie krajiny EÚ

Vo Flámsku (severná časť Belgicka) sa mnohí nepočujúci snažili prežiť v extrémne ťažkých podmienkach. Niektorí prišli o domov, prácu alebo aj o život [4].
V Maďarsku boli nepočujúci tiež vo veľkom ohrození, najmä židovského pôvodu. Školy a organizácie nepočujúcich boli zatvorené alebo prevzaté štátom, a mnohí boli odvezení do pracovných táborov alebo ghett [2].
Vo Francúzsku čelili nepočujúci diskriminácii a mnohí nemohli navštevovať bežné školy. Komunitný život bol počas vojny veľmi ťažký [5][2].
Na Slovensku a v ďalších krajinách mnohí nepočujúci museli odísť z domovov, aby sa vyhli nebezpečenstvu alebo našli pomoc, no bolo to veľmi ťažké kvôli bojom a meniacim sa hraniciam [2].

Výzvy pre nepočujúcich počas vojny

Komunikácia: Dôležité varovania (napríklad letecké nálety) boli často zvukové signály alebo hlásenia, ktoré nepočujúci nemohli zachytiť, čo ich vystavovalo nebezpečenstvu.
Útek do bezpečia: Niektoré krajiny odmietali prijať nepočujúcich utečencov, pretože sa obávali, že budú potrebovať priveľa pomoci.
Komunitný život: Kluby a športové podujatia nepočujúcich sa zastavili. Mnohí stratili kontakt so svojimi priateľmi a komunitou.
Školy pre nepočujúcich museli byť dočasne zatvorené alebo využívané na vojenské účely, ako ubytovanie vojakov alebo poľné nemocnice.

Po vojne

Niektoré európske nemocnice otvorili špecializované centrá pre vojakov, ktorí počas vojny stratili sluch.
Nepočujúci a ich rodiny začali zdieľať svoje skúsenosti, čo pomohlo spoločnosti lepšie pochopiť ich utrpenie.
Vznikali nové kluby a organizácie nepočujúcich, ktoré poskytovali podporu v oblasti vzdelávania, práce a každodenného života[1][2][5].

Druhá svetová vojna bola pre nepočujúcich obdobím utrpenia a veľkých zmien, no mnohí preukázali obrovskú odvahu. Po vojne sa vďaka novým formám podpory a uznania komunity nepočujúcich posilnili a stali sa viditeľnejšími naprieč celou Európou.