Porozumenie lingvizmu a diskriminácii nepočujúcich v Európskej únii

Lingvicizmus sa vzťahuje na diskrimináciu založenú na používaní jazyka. Pre komunity nepočujúcich to často znamená nespravodlivé zaobchádzanie, pretože používajú posunkové jazyky namiesto hovorených jazykov.

V Európskej únii (EÚ) čelia nepočujúci ľudia prekážkam vo vzdelávaní, práci a každodennom živote kvôli obmedzenému uznaniu národných posunkových jazykov. Táto správa vysvetľuje, ako lingvizmus ovplyvňuje komunity nepočujúcich v EÚ, a to na príkladoch z Holandska a Slovenska.

Čo je lingvizmus?

Lingvicizmus je forma predsudkov spojená s jazykovými voľbami. Dánska lingvistka Tove Skutnabb-Kangas ho ako prvá opísala ako diskrimináciu, ktorá poškodzuje menšinové jazyky a ich používateľov [1].

U nepočujúcich ľudí dochádza k lingvizmu, keď vlády alebo inštitúcie odmietajú uznať posunkové jazyky za rovnocenné hovoreným jazykom. Napríklad niektoré školy nútia nepočujúce deti učiť sa čítať z pier namiesto posunkového jazyk, čím ignorujú ich prirodzený spôsob komunikácie. [2][3].

Charta základných práv EÚ zakazuje diskrimináciu na základe jazyka [4]. Napriek tomu EÚ zatiaľ neuznáva žiadny národný posunkový jazyk ako úradný, hoci v členských štátoch existuje 31 takýchto jazykov [5][6]. Tento nedostatok uznania sťažuje nepočujúcim ľuďom prístup k verejným službám, vzdelávaniu alebo zamestnaniu.

Príklady lingvizmu v EÚ

Holandsko: Dejiny útlaku

V Holandsku bol holandský posunkový jazyk (NGT) v školách pre nepočujúce deti zakázaný od roku 1915 do roku 1980 [7]. Toto opatrenie však mnohým nepočujúcim študentom znemožnilo jasný spôsob učenia a komunikácie. Po roku 1980 sa NGT postupne znovu zavádzal do škôl, no zdroje zostávajú obmedzené.

V súčasnosti iba dve stredné školy v Holandsku ponúkajú bilingválne vzdelávanie, ktoré využíva NGT aj holandčinu [7].

Slovensko: Pokrok a výzvy

Slovensko uznalo slovenský posunkový jazyk (SPJ) v roku 1995, no mnohí nepočujúci ľudia stále zápasia s nedostatočným prístupom k tlmočníkom alebo vzdelaniu v SPJ [8][9]. Počas pandémie COVID-19 sa tlmočníci posunkového jazyka objavovali v televízii počas vládnych brífingov, čo prispelo k zvýšeniu povedomia.

Napriek tomu školy často uprednostňujú výučbu hovoreného slovenského jazyka pred SPJ, čím nepočujúci študenti zaostávajú [9]. V roku 2025 Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že Slovensko diskriminovalo rómskeho žiaka zaradeného do triedy so špeciálnym vzdelávaním [10].

Hoci sa tento prípad zameral na etnickú príslušnosť, ukazuje, ako systémové vylúčenie ovplyvňuje menšinové skupiny vrátane komunít nepočujúcich.

Boj za uznanie

Organizácie nepočujúcich, ako napríklad Európska únia nepočujúcich (EUD), vyzývajú EÚ, aby prehodnotila svoje jazykové zákony. V súčasnosti nariadenie EÚ č. 1/1958 uvádza 24 úradných hovorených jazykov, no nezahŕňa posunkové jazyky [11][5]. EUD tvrdí, že to porušuje Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, ktorý EÚ ratifikovala [6]. Uznanie posunkových jazykov by prinútilo vlády zabezpečiť tlmočníkov posunkového jazyka v nemocniciach, na súdoch a v školách, čím by sa nepočujúcim umožnila plnohodnotná účasť na spoločenskom živote [12][13].

Záver

Lingvicizmus voči nepočujúcim pretrváva, pretože posunkové jazyky nie sú rovnocenné oceňované. EÚ musí aktualizovať svoje politiky tak, aby zahŕňali národné posunkové jazyky ako úradné jazyky. Táto zmena by pomohla ukončiť diskrimináciu a zabezpečiť komunitám nepočujúcich rovnaký prístup k vzdelaniu, zamestnaniu a verejným službám. Ako upozornila Skutnabb-Kangas, ignorovanie jazykových práv prináša riziko kultúrneho vymazania a nerovnosti [1]. Uznanie posunkových jazykov je dôležitým krokom k spravodlivosti.

Kľúčové pojmy

Lingvizmus: Diskriminácia na základe používania jazyka.

Národný posunkový jazyk: Vizuálny jazyk, ktorý si vytvorili komunity nepočujúcich v danej krajine.